(Miroslavovi Válkovi)

Korene vrastajú do zeme ako rakvy,
operní speváci
zvukomalebne kloktajú na javisku,
búrka ženie vlny na breh kaluže.

To všetko v prvom okamihu
po zabudnutí na objavenie Ameriky.

Na dne svojej duše
si každý opravuje vlastný Titanic.

Nočná obloha sa sype na zem
ako trblietavý sneh.

A mŕtvi zostávajú s nami,
nemí ako výčitky.